streda 5. októbra 2016

#lifelately vol. 4

Nazdič!

V mojom živote sa opäť deje príliš veľa vecí naraz a ja opäť akosi nestíham všetko vnímať.
Tu je malé zhrnutie, čo sa udialo za posledných pár týždňov! A že veru toho nebolo málo...

Vlasy
Keď sa Miňo v auguste vrátil z Nemecka, sedeli sme na posteli a on zrazu spustil: "Inak, potom po prvej svadbe sa môžeš ísť ostrihať, keď chceš. Akože nakrátko."
A ja: "Áno, chcem!!!!!"

Totižto, niežeby mi zakazoval strihať sa :D ale raz mi tak povedal, že nech sa už nestrihám a skúsim si nechať narásť dlhé vlasy. Nebola som s tým veľmi stotožnená, ale niekedy v júni som si povedala, že sa začnem o svoje vlasy starať. Predchádzalo tomu kúpenie drevenej kefy a začiatok česania sa :D potom som si kúpila prírodné šampóny, robila si zábaly z kokosového oleja, brala zinok... a jedného dňa tak celkom pokojne prišlo rozhodnutie, že si aj ja sama chcem nechať narásť dlhé vlasy, aby som na svojej vlastnej svadbe mala dať čo do svadobného účesu. Niežeby som sa hneď išla vydávať, ale ono trvá nejaký ten piatok (asi tak 100 piatkov), kým vám narastú vlasy.

Neviem, kde k tomu nápadu prišiel on, ale keď mi to navrhol, moje srdce zaplesalo a opäť som zatúžila po krátkych vlasoch. Ja viem, som asi schizofrenička :D ale nevedela som sa dočkať toho pocitu, keď zatrasiem hlavou. Keď si ich budem umývať. Keď uschnú za 6,5 minúty. 

Občas mi chýbajú moje dlhé vlasy (ktoré som naposledy mala pred tromi rokmi), ale mám pocit, že v krátkych vlasoch som to naozaj ja.

A Miňo? Ten bol nadšený! :) 

(Fotku pred a po nemám, ale to uvidíte nejako na fotkách v najbližších postoch.)

Svadba no. 2
Začiatkom septembra nás čakala svadba číslo 2, tentokrát Miňovho bratranca. Bola úúúplne skvelá a super sme sa zabavili. Ako som minule spomínala, vzala som si šaty, ktoré mali byť pôvodne na prvú svadbu a cítila som sa v nich veľmi dobre, sú pohodlné, ľahučké a krásne kvetované.
Len škoda, že sme sa zabudli odfotiť a spomenuli sme si na to o 4 ráno, keď už sme boli trochu rozbití (a ja prezutá) :D preto dopĺňam druhú foto, nech aspoň tie šaty vidíte v celej ich kráse.


Výročnica
18. 9. sa u nás v Hodoch konala veľká slávnosť - naša mestská časť malebná dedinka oslavovala 725. výročie prvej písomnej zmienky a zároveň naše spoločenstvo slávilo 5 rokov od začiatku fungovania.
Celé to začalo slávnostnou svätou omšou pod holým nebom obrovským stanom, pokračovalo hodovým obedom, kultúrnym program a končilo ľudovou veselicou.

Súčasťou kultúrneho programu bolo divadelné predstavenie Kamenný chodníček v podaní nás, animátorov. Keď ma Lesia oslovila, či by som nemohla hrať Evušku, nebolo mi všetko jedno. Nikdy som v našich táborových divadlách nemala rolu, ktorá by povedala viac ako tri vety. A zrazu mám hrať jednu z hlavných postáv?? Naspamäť? A spievať? A tváriť sa, že som zamilovaná do Adama Brezovského (a.k.a. Filipa)? A nezačať sa smiať, keď mu mám vyznávať lásku (a on ju vyznáva mne)?

No na počudovanie to dopadlo na výbornú. Na to, že sme sa stretli asi tak osemkrát a asi len dvakrát sme boli všetci, to ani nemohlo dopadnúť lepšie. Až mi chýbajú naše nácviky, kde sme neboli schopní si niečo povedať bez záchvatu smiechu.

Môžete si o tom prečítať aj TU.
Fotky nájdete TU.

(Ale aj tak si myslím, že vrcholom mojej kariéry (cca rok 2012) bola postava vojaka, ktorý odvádza Stana do väzenia, ale ešte predtým mu dá poriadnu nakladačku. A veruže som sa do svojej postavy vžila. Chudák Stano...)

Ak mám byť úprimná, najviac ma presvedčilo to, že to máme hrať v krojoch. V poslednom čase si začínam viac vážiť naše slovenské tradície a zvyky. Začalo to asi na folklórnych slávnostiach v Detve, kde mi Miňo kúpil krásnu stužku do vlasov. Potom to pokračovalo na svadbách, kde som zblízka videla detvianske kroje na neveste a ženíchovi počas čepenia. A nakoniec ma to úplne nadchlo, keď som si prvýkrát sama obliekla kroj. Teda, krojovú sukňu a blúzku, ale aj to mi stačilo. Tie sukne, ktoré som mala ja (jednu na omši a druhú na divadle), vyšívali Miňove starké. A sú tak krásne! A keď si pomyslím, že jednu z nich, bohato vyšívanú, robila jeho starká dve zimy (čiže pol roka) po večeroch... je to niečo tak vzácne!
A naozaj ma mrzí, že som sa nenarodila do doby, kedy sa kroje nosia bežne. Veď sa na to pozrite!



                                         Ďakujeme za fotky Pauli!

                                      
                                                            gngu.sk

A ako bonus som v sobotu večer, pred všetkými tými stresujúcimi momentmi dostala aj kvietky! Hádajte od koho! :) 


Štátnice
Koncom septembra sme mali štátnice z pedagogiky a psychológie. Nie, nie je to bežné, že na začiatku tretieho ročníka máte štátnice, to len naša univerzita sa nám to snaží uľahčiť a rozdeliť nám to (akože fajn, že to máme za sebou, ale učiť sa hneď na konci leta na štátnice... nič moc). Nechce sa mi to nejako veľmi komentovať a opisovať, lebo by som opäť musela spomínať na tie trpké chvíle, takže len toľko: spravila som! Juch!

Tatry
Výlet do Tatier bol veľmi spontánny. Jeden týždeň som našla skvelú zľavu na Zľavomate a druhý týždeň sme už šli. Malo to byť niečo ako odmena za štátnice. Alebo bolestné. Našťastie to bola prvá možnosť, takže hneď ako nám komisia oznámila výsledky, nasadla som na taxík, na vlak, utekala sa domov dobaliť, nasadla na vlak do Zvolena, kde ma vyzdvihol môj drahý (spolu s ružičkou za štátnice :)) a už sme išli!
A ako bolo? O tom si prečítate nabudúce! ;)

                       

Majte krásny deň a skúste si obliecť kroj!
Kika

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára