utorok 13. septembra 2016

#poľskédobrodružstvá Festival Paradise in the city Lodž & SDM Krakov 2016

A je to tu! Prišla tá chvíľa, kedy som sa konečne dokopala k napísaniu článku o legendárnych dvoch týždňoch v poľskej zemi. Nemám nejako extra veľa fotiek, lebo nie som celkom ten typ, čo všetko musí fotograficky zdokumentovať a navyše, nemám nejaký extra dobrý foťák na mobile, takže ak poruke nie je Veronka či Miňo, tak fotky na blog ani nerobím :D takže skôr to budú moje postrehy, zážitky a spomienky (aspoň budete mať dosť priestoru na predstavivosť).
                           

                                

                                          
                                               balím sa a macko ma nechce pustiť! 

Paradise in the city
Na tomto festivale som bola už dvakrát, posledné dva roky, avšak konal sa vo Francúzsku v prekrásnom prostredí opátstva Hautecombe, v objatí Savojských Álp a v bezprostrednej blízkosti jazera La Lac Du Bourget. No proste, moje najobľúbenejšie miesto na svete!
Organizuje ho komunita Chemin-neuf (pre viac info klikaj SEM) a ponuka aktivít je naozaj široká - od neustálej spovednej služby, svätých omší, krížovej cesty, adorácií, koncertov, cez bohatú ponuku workshopov, až po obrovský výber športových aktivít (vrátane zoskoku padákom. ale nájdu sa tam aj všetky klasické športy, bublinový futbal, kajakovanie, rafty...). Teda, na toto som bola zvyknutá, takže som nevedela, čo čakať, keď to má byť uprostred mesta. V konečnom dôsledku to bolo to isté, len v tých športoch boli obmedzenia a žiadne rafty a spol. sa nekonali. Nahradil to však softbal, skateboardovanie či segway.

Čo sa týka jedla... toto bolo pre mňa obrovské sklamanie oproti FR. Tam sme boli zvyknutí na 3-chodové obedy a večere (ovocie, šaláty, cvikla s kukuricou!, kuskus, jednoducho, samé chutné veci). No a tu... na raňajky dve žemle (každým dňom tvrdšie a tvrdšie) s tvarohom/jogurtom/paštékami/dvomi studenými párkami (no vážne, oni nám dali dva studené párky. akože ja viem, že je to už nejako tepelne upravené, ale aj tak. meh.), ale dobre, dalo sa to prežiť. Avšak na obedy/večere bola asi tri dni po sebe čudesná rajčinová omáčka so zeleninou a nakrájaným párkom (aspoň že to bolo teplé :D), inokedy (pre mňa) nejediteľná sekaná... akože dovtedy som si o sebe myslela, že som fakt nenáročná na starostlivosť a zjem takmer čokoľvek, ale toto bolo príliš aj na mňa. Jediné, čo mi asi fakt chutilo bolo rybie filé so zemiakovým pyré. Ale inak... ne-e. Potom som si však povedala, že predsa tu nie som kvôli jedlu. A palacinky v Kawacu (to je to festivalová kaviareň, ktorá nemá chybu!) mi to vynahradili.

                                  

                                   
                                                                   Kawaco :)

Oproti festivalu v opátstve to však malo jednu veľkú výhodu. Tam som bola nútená spať 15 nocí v stane (čo nie je sranda, ak prší a vy máte 4 diery v stane). V Lodži sme boli ubytovaní na študentských internátoch, takže to bol luxus!
Akurát, že každé ráno a každý večer sme museli ísť polhodinu električkou, aby sme sa dostali do haly/domov. A to ste mali vidieť tie cesty električkou!! Francúzi sa opäť prejavili ako hlučný národ a zakaždým celú cestu pospevovali, revali, vykrikovali, búchali a trieskali... a aby som nezabudla spomenúť, väčšinou sme tam boli tak narvaní, že ste sa ani nemuseli držať, a keď vodič zabrzdil, tak ste sa nemuseli báť, že by ste spadli.


No a konečne to podstatné... program: ten bol (ako vždy) perfektný! Podľa mňa neexistuje človek, ktorý by si nevybral. Ja som sa žiadnych športov nezúčastnila, ale vždy som rada využila ponuku workshopov (a často som si ani nevedela vybrať). Väčšina bola vo francúzštine, ale vždy boli zabezpečené preklady do češtiny alebo aspoň do angličtiny (dokopy boli preklady do 11 rôznych jazykov! to je tak, keď tam máte ľudí zo všetkých kontinentov...), takže nebol žiadny problém.
Jeden z najkrajších okamihov bola určite celá krížová cesta, ktorú sme zakončili pri katedrále, kde sa sv. Faustína každý deň modlievala korunku Božieho milosrdenstva.

                         

                                        

Okrem toho, hneď vedľa haly bolo obchodné centrum (čo bol trochu nezvyk, že je tam civilizácia) a na moje nešťastie (či šťastie) som tam párkrát zavítala a kúpila tam niečo pekné (a to som len išla poslať pohľadnice na poštu). Takže nakoniec som sa vracala s dvomi novými sukňami, jednými šatami, batôžtekom, plavkami, pyžamovými šortkami pre Veronku (s plameniakmi!!!) a tričkom pre môjho drahého. No ale tak nechajte to tam, keď to všetko stojí 6€...

Takže v konečnom dôsledku napriek stiesnenému cestovaniu a strave hodnotím festival na 8 hviezdičiek z 5. Absolútna spokojnosť. A rada by som vyzdvihla festivalových lekárov a všetkých dobrovoľníkov (či už hasičov, policajtov alebo záchranárov), ktorí sa po celý čas starali o našu bezpečnosť, zdravie a ochranu. Osobité ďakujem patrí poľským hasičom, u ktorých som si mohla poležať v bezútešnom stave s kŕčmi a rýchlu pomoc s prechladnutým krížom.

Ak by ste mali záujem, TU je aftermovie, kde je aspoň sčasti zachytená skvelá atmosféra a všetko, čo sme tam vďaka Nemu a s Ním prežili! :)

A prišiel čas presunu...

SDM v Krakove
Po 6 hodinách cestovania autobusom (google maps tvrdili, že je to 2,5hod, ale tak ok, chápem, že kým 100 autobusov naraz prejde diaľnicou, tak to chvíľu trvá) sme sa registrovali na fare v Nowej Hute a asi tak 2,5 hodiny sme čakali, kým nás odvedú k našim rodinám, u ktorých sme mali byť ubytovaní. Kvalitne unavení a hladní sme aspoň utužili slovensko-české vzťahy a po nekonečne dlhej dobe sme sa asi po 5 minútach teperenia sa s kuframi dostali pred panelák, kde nás už čakal ten najmilší manželský pár, aký si len viete predstaviť! Mateusz a Hania boli príkladom krásneho manželstva, aké by som jedného dňa chcela mať (ale o tom inokedy).


Akonáhle sme si zložili všetky caky-paky, opýtali sa nás, či sme hladné... no jasné, že sme boli. Ale keďže nám bolo blbé prísť k cudzím ľuďom a hneď si pýtať jedlo, tak sme len tak neurčito mykli plecami a pokyvkávali hlavami. To bol ten moment, kedy nás odhalili a zvolali: "no jasné, že ste hladné. sadnite si za stôl." Už len to, že sme spolu sedeli za stolom... to bol krásny pocit po tom, čo sme týždeň jedli na zemi/postojačky. Hanka nám za pár minút uvarila chutné bryndzové pirohy s kyslou smotanou a my sme mali pocit, že je to to najlepšie jedlo v našom živote.

Na druhý deň ráno nás odprevadila ku kostolu sv. Floriána, kde bol program, ktorý počas týždňa organizovala komunita. Cesta z bytu do kostola trvala asi polhodinu autobusom, čo sa opäť môže zdať ako večnosť, ale oproti iným skupinám to bol luxus. Niektorí museli triliónkrát prestupovať a celá cesta do Krakova im zabrala asi 2 hodiny.

Program komunity: Počas SDM bol poskromnejší, boli tri prednášky o Teológii tela (vo francúzštine, prekladané do poľštiny a angličtiny), fungovala nonstop spoveď, duchovné doprevádzanie a adorácia a každý večer bol chválový koncert (alebo niečo na ten spôsob). 

                             
                                                        Kostol sv. Floriána


Program SDM: No, ak mám byť úprimná, hlavného programu SDM som sa až tak nezúčastňovala. Počas týždňa som v Blonia parku nebola ani raz. Mrzí ma hlavne krížová cesta, na ktorú som sa aj vydala, ale v polovici cesty som si to rozmyslela, lebo tie davy ľudí a preplnené mhd-čky ma odradili.

Počas týždňa sme však navštívili sanktuárium sv, Jána Pavla II. a sv. Faustíny, kde je originálny obraz Božieho milosrdenstva. V múzeu JP II. boli rôzne jeho osobné veci, zakrvavená sutana z atentátu, ním maľované obrazy... vskutku zaujímavé miesto.

 
                                                    u sv. Faustíny

                            
                                                      u sv. Jána Pavla II. 
 

Čo a teda programu SDM týka, nakoniec som šla až na Pole milosrdenstva, na ktoré mi cesta trvala 4 hodiny. Cesta sama o sebe až taká dlhá nebola (v nedeľu, keď som išla naspäť, som to dala za necelé dve hoďky), ale išli sme štýlom "urobíš tri kroky a tri minúty stojíš". A bola to neskutočná tlačenica, ľudia boli neohľaduplní... veď ja chápem, že sa potrebovali niekam dostať, ale to aj všetci ostatní. 
Čo ma dorazilo, bolo to, že keď som konečne prišla do svojho sektoru a bola som vyprahnutá ako Sahara, spýtala som sa dobrovoľníčky, kde je pitná voda (vehemetne vyhlasovali, že pitná voda je dostupná v každom sektore). Nevedela. Vraj sa už možno minula alebo ju ešte ani nepriniesli. Ani zvyšní dvaja dobrovoľníci nevedeli.
S jedlom to bola ešte väčšia komédia. Každý mal dostať potravinový balíček. Pri našom sektore sa v stánku už minuli a keď tam nabehla naša česká skupina, tak im oznámili, že oni už nemajú a že najbližšie jedlo je v inom sektore, presnejšie 3km ďaleko. Nakoniec sa jedna sestra a kňaz z komunity obetovali, vzali všetky naše lístky a pobrali pre nás všetkých balíčky. 

                                           
                                                  potravinový balíček (a moja noha)

Samotný program na Poli milosrdenstva zahŕňal bdenie a spoločnú modlitbu s Ferkom (a.k.a pápežom) v sobotu večer. 

                                         
                                                            večerné bdenie

Potom nasledovala noc pod šírym nebom. Ako som čakala, nespala som. Ale veď, mali sme bdenie, tak som to zobrala doslovne :D Znova som sa stretla s neohľaduplnosťou ľudí... moje spacie miesto bolo akurát pri plotíku, ktorý ohraničoval náš sektor, ale to ľudia nerešpektovali, fajčili pri ňom a hocikedy si ho len tak preskakovali. A veru som sa aj občas bála, keď mi párkrát skoro skočili na hlavu/brucho/nohy.
V nedeľu bola záverečná homília s pápežom (kázeň mal veľmi peknú!) a keďže som sa chcela vyhnúť zápcham a musela som sa čím skôr dostaviť do Skawiny, odkiaľ som cestovala so slovenskými saleziánmi späť na SVK, bola som nútená hneď po sv. prijímaní odísť a ponáhľať sa späť.

 
                                                    veeeeeeľa ľudí

Veľkou výhodou bolo, že som bola sama a všade som sa zmestila, vždy mi v buse našli ešte jedno miestečko na státie a hocikam som sa pichla. Ak by som cestovala v skupine, tak by som možno ešte aj dnes bola stále v Krakove :D
Počas môjho návratu do Skawiny sa vyskytli ťažkosti, keďže policajti odstavili dopravu a z mojej "na prvej pohľad rýchlej a dobre prebiehajúcej" cesty sa stal boj o prežitie. Museli sme vystúpiť z autobusu a ja som netušila, kde som. Akože absolútne. Keď som sa aj ako-tak dohovorila s Poliakmi, kde nájdem tú a tú zastávku, tak tie autobusy/električky jednoducho nešli. A nikto nevedel, či vôbec niekedy pôjdu. Ani policajti. Ale našťastie, asi po hodine kráčania som sa dostala na jednu zastávku, kde K-O-N-E-Č-N-E išla električka tak, ako mala a dokonca v predstihu som prišla do Skawiny (a stihla si dať rýchlu sprchu). V nedeľu o 11 večer som bola doma úprimne sa tešila, že vidím svojich blízkych (a posteľ).

                               
                                                              vybaľujeme

Aby som nezabudla! Krakov ako taký je krásne mesto. Oplatí sa len tak túlať uličkami. Ak máte dobrú spoločnosť (a/alebo zmrzlinu), pokojne tak môžete stráviť aj celý deň.

 

A ako bonus! Žiadny teroristický útok sa nekonal. Pred mojím odchodom sa ma všetci pýtali: "a to sa nebojíš ísť?" Predtým som sa nebála. Ale akonáhle sa ma toto každý pýtal, tak som začala mať trochu stresy. Potom som sa zmierila s tým, že čo sa má stať, to sa stane.
Bol to veru vďačný cieľ. Pápež, takmer všetci biskupi, obrovské množstvo kňazov a dva milióny mladých so živou vierou. Kebyže toto zničia, zničili by podstatnú a dôležitú časť Cirkvi. 
Asi sme sa dobre modlili za bezpečnosť :)

Ako to zhrnúť? Neviem. Aj po tých pár týždňoch ešte stále neviem. Stále ma sprevádzajú zmiešané pocity. Na jednej strane som mala priestor na osobnú modlitbu a v snahe uniknúť davom som vyhľadávala ticho a užívala si ho.
No na druhej strane som zmeškala dosť veľa z programu a stala sa skeptickou voči masám. Ak mám ísť na miesto, kde viem, že bude veľa ľudí, väčšinou sa rozhodnem, že radšej nejdem. 
Možno je to aj moja vina a mala som s tým viac rátať a psychicky sa na to pripravovať. Avšak jednu vec asi viem - do Panamy na najbližšie SDM asi nepôjdem :D jednosmerná letenka stojí cca 1000€ a v tom roku budem už možno tehotná alebo tak :D 

Aby ste to však nechápali celé negatívne... som neskutočne rada a vďačná, že som to mohla zažiť. Aspoň ten jedenkrát v živote. Myslím, že už nikdy to nebude takto blízko Slovenska a preto som rada, že som napriek odhováraniu tú príležitosť využila. 

Takže vďaka Bohu a všetkým, ktorí mi to umožnili! Vážim si to :)

Toľko k mojím poľským dobrodružstvám. Príhod a príbehov by som mala ešte kopec, ale už aj tak je tento článok veeeeeľmi dlhý a môj obdiv patrí všetkým, ktorí ho dočítali do konca.

Majte pekný deň!
Dotka

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára