A je to tu!
Na túto chvíľu som čakala veeeľmi dlho. Najprv som celé roky čakala, kým budem mať šijací stroj. Potom som sa nevedela akosi rozhýbať, stále som len skracovala sukne, prípadne robila drobné opravy na oblečení celej rodine. Ani po 8 mesiacoch som ešte vždy neurobila nič vlastné, nič svoje.
Až keď som sa vrátila z FR, raz v nedeľu sa ma brat spýtal, či som mu už skrátila rukávy na vojenských tričkách (btw, k tomu som sa ešte vždy nedostala..). A hneď na to sa ma švagriná spýtala, či som už dáku sukňu ušila. Odpoveď bola nie. A vlastne som ani nevedela prečo. Vždy tam bolo nejaké "ale"/"lebo" - ale už sa na to chystám/ale už chcem/ale už to mám napísané v diári/lebo nemám látku/lebo nemám čas/lebo neviem šiť.